Môj príbeh sa začal, ako mi bola službukonajúca lekárka na chirurgickom urgente do správy napísala, tak, že som v rýchlom slede za sebou zjedla tekvicovú polievku a „mandaričku“. Po niekoľkých hodinách skuvíňania som sa podvolila vôli mojej spolubývajúcej a nechala sa odviesť do nemocnice, kde som bolesti pomerne úspešne rozchodila, lebo sme nevedeli trafiť na pohotovosť.
Banskobystrická nemocnica je taká hnusná, až je určitým spôsobom pekná. Kedysi, keď plechové rámy neboli hrdzavé a pokrútené, mozaikové obklady štrbavé a vyasfaltované mostíky prepadnuté a vyšedivené, mohla byť skvostom postmodernizmu. Začali ju stavať v roku 1968 a dokončili v '82. Ak ste videli kultový poľský film Sexmisia, tak to tu má podobnú atmosféru, len sestričky nechodia v strieborných kombinézach. Hovorí sa, že táto nemocnica je postavená naopak – niekto zodpovedný vraj horizontálne pretočil plán, a preto je parkovisko na opačnej strane komplexu ako pohotovosť, na ktorú sa vchádza z parčíka. Teda už sa nevchádza, lebo to tu od mojej poslednej návštevy trochu preorganizovali, ale aj tak si viem predstaviť, že tu musí mať panenský návštevník dosť vážny problém zorientovať sa, lebo nič nie je tam, kde by ste to logicky čakali.
Na to, aby ste sa dostali na pohotovosť, musíte prejsť Obskúrnou uličkou popri celej nemocnici až na koniec komplexu.
Case in point: Pred štyrmi rokmi som sa po ceste na nultú zrútila z troch schodov vo vestibule internátu tak, že som si zlomila ruku. Ako sme tak so spolužiačkami nešťastne blúdili pomedzi rampy v obskúrnej uličke, stretli sme záchranárov, ktorí si mysleli, že sme praktikantky zo zdravotnej školy. Keď som im s plačom ukázala svoju dlaň odpudzujúco visiacu na polámanom zápästí, odviedli ma na pohotovosť, kde ma morálne podporovali, čím sa v rebríčku mojich sympatií zaradili tesne za hasičov.
Tentokrát som si myslela, že viem, kam idem. Akurát, keď som prišla, zistila som, že je tam sadrová stena. Pán Ing. Arch. Imrich, autor Roosveltky, mal veľmi silno rozvinutý zmysel pre obskúrnu atmosféru, tajomné zákutia a labyrinty, a možno trpel aj depresiami. Chtiac-nechtiac mi to v hlave vyvoláva obrazy z Trierovho kultového miniseriálu Riget.
Po úspešnom nájdení vchodu na chirurgický urgent to už išlo rýchlo, pretože ma rovno prijali, poslali na jedno vyšetrenie a uložili do postele. Moja predstava, že strávim príjemný večer popíjaním fyziologického roztoku cez ruku pri pohľade na rozsvietené mesto sa však rýchlo rozptýlila. Jednak preto, že boli zatiahnuté žalúzie a druhak preto, že chvíľu po tom, čo som uľahla, dobehol doktor, ktorý ma postláčal a vyhlásil, že ma budú operovať. Môj desivý osud zmiernila injekcia s niečím, po čom mi cesta do operačnej sály prišla ako zaujímavá prehliadka neuveriteľne zábavných plafónov. Najkrajší plafón bol v operačnej sále, kde nado mnou viseli tri disky s modrými, zelenými a červenými svetielkami. Jeden z lekárov sa mi prihovoril: "Vyzerá to tu ako na diskotéke však?"
Súhlasila som a požiadala som ho, aby mi pustil Boney M. Posledné, čo som videla, boli čierne oči anjelského anesteziológa a chlpy na hrudi, vytŕčajúce spoza jeho goliera, takže som zaspávala s úsmevom.
Detaily o tom, ako mám bolesti ešte doteraz, vynecháme. Každopádne som to prežila, hoci som o slepé črevo kratšia. Keď sa mi prestali robiť hviezdičky pred očami, chopila som sa tyčky vedľa postele, na konci ktorej je toto zariadenie a začala som ho skúmať.
Teletracer '81 Červeným tlačidlom privoláte sestričku, bielym si zasvietite neónku a tie tlačidlá s číslami sú prosím pekne rádio, ktoré vám hrá cez hadičku, ktorú si strčíte do ucha. They had wi-fi before it was cool.
Čo sa týka jedla, zatiaľ neviem, lebo nesmiem jesť, ale vzhľadom k tomu, že sa tu každú chvíľu nejaký senior pose*ie, asi to bude štandardná nemocničná strava, pri ktorej sú základnou použitou surovinou nosené ponožky (puding s ponožkovým dojazdom, ponožkový vývar, čaj z vylúhovaných ponožiek, ponožka na smotane...). Keď sme pri senioroch, tak sú tu prítomní vo všetkých tvaroch a veľkostiach a sú aj štandardne typologizovaní na ohovárajúce tetky, prihovárajúce sa tetky, tichých dedkov, dvorného hypochondra a dedka pankáča, ktorý vykrikuje, že chce ísť domov. Hypochonder je moja susedka, 86-ročná babička, ktorá vyzerá, že je na tom zdravotne aj kondične lepšie ako ja. Včera mi oznámila, že to je dobré, že mám naordinovanú hladovku, pretože aj tak som tučná a pokúšala sa prinútiť ma, aby som sa išla odvážiť na chodbu. Cez týždeň sa tu potulujú rozkošné zmätené študentky zdravotnej, ktoré vám strkajú teplomer do ucha a občas urobia niečo naopak, napríklad ako keď ma s tými najlepšími úmyslami posadili štýlom hej-rup, lebo nevedeli, že po operácii sa treba pregúliť nabok a zliezať z postele nohami dole. Ja som to tiež netušila, a tak sme sa zľakli všetky tri rovnako, keď nás pri tomto úkone načapala ich vedúca.
Aby som to zhrnula, nie je to tu najhoršie, personál je fajn, aj keď sa občas objaví nejaká odutá sestrička, aj doktorov majú celkom fešných, ani ma tu nechtiac nezabili, takže zatiaľ je to môj najmenej nepríjemný pobyt v nemocnici. Akurát tie okná by sa mohli dať aspoň na vetračku otvoriť, lebo čo z klímy, keď vám udržuje teplotu aj smrad konštantný. Dokonca sa cítim skoro ako doma, lebo sa tu čosi prerába a celý deň mi robotníci s vŕtačkami hrajú hudbu svojho ľudu. Udeľujem preto tejto ustanovizni 7 novalginových kvapačiek z 10 a dúfam, že ma zajtra pustia.
Pics by Ivana Machová
